Choď na obsah Choď na menu
 

 

 

 

 

Olmo a Monte

 

9. 6. 2012

Prvý deň sme vyrazili smerom na Bastiu, po pätnástich kilometroch sme na kruháči odbočili k železničnej staničke, zistiť cestovný poriadok.

Plánovalo sa vyraziť liezť a skaly boli vzdialené asi osemdesiat kilometrov, čo presahovalo bike rádius. Vlak sa našiel. ale nastal problém, čo s bicyklami, nedali sa nikde uložiť, len zamknúť pred stanicou, s čím som ja rezolútne nesúhlasil.

Ak by mi zmizol, nie len že prídem o bike, ale ešte budem do konca dovolenky šúchať nohami na pláži. Za to mi to skrátka nestalo.

Kúsok sme sa vrátili a odbočili do vnútrozemia, čiže do kopca. Janka ako total greenbiker sa učila jazdiť kopce, neskôr aj zjazdovať.

Ja som si to predĺžil, lebo som sa vrátil pre foťák nejaký ten kilometrik, dva naspäť. Cesta sa zarezávala do úbočia hory a postupne sme naberali výšku.

Trochu nás šokovaly volne sa pasúce kravy na ceste, neviem neviem ako by to dopadlo keby sme v zjazde  za zátačkou objavili nejakú krížom cez cestu.

Pod pojmom korzická  krava si nepredstavujte to znudené, unavené, letargické, vyžraté často spinavé zviera známe u nás, ale trochu chudšie, s väčšími rohami, čisté, čulé hovädo ktoré odkluše slušnou rýchlosťou, keď to samé uzná za vhodné.

Len sme museli dávať pozor na kôpky na ceste, nebola by to sranda nejakú trafiť v zjazde. Dostali sme sa do miestnej dedinky Olmo, nabrali sme si vody z točky pri miestnom Manumente, bola studená a veľmi chutná. Okrem aut stojacich kde sa dalo vyzerala tá dedinka tak isto ako aj pred sto rokmi. Kamenné stavby, žiadne plastové okná a ine vymoženosti novej doby.

Postupujeme viac menej po rovine do dedinky Monte, kde si dávame desiatu pri miestnom kostolíku s nádhernou vežou. Ľubo pustil na chvíľu aj miestnu fontánku.

Vraciame sa na križovatku pred prvou dedinou, Ľubo s Jankou sa vracajú späť  a my ostatný pokračujeme traverzom, raz hore, potom dole k ďaľšej dedinke. Podstatne sa ochladilo a niektorí vytiahli bundy.

Druhym šokom boli volne žijúce prasce, ktoré s obľubou driemu na vyhriatom asfalte. Dve tri, to ešte ide, ale keď pred vami prebehne cez cestu takých tridsať tak vás humor prejde. A bola tam aj taká obluda, že keby mala dlhšie nohy bola by väčšia ako krava, u nas sme mali dakedy v revíre tiež takého diviaka, volali ho Kredenc.

Po pár kilákoch sme dorazili do dedinky Loreto Di Casinca, kde sme dali minipivečko. Ja som odbehol kuknúť do malej uličky a narazil som na miestny kostolík kde bola nejaká oslava.

Spievali tam chlapi, trojhlasne a poviem vám, že také niečo som ešte nepočul, v kombinácii s tým kamenným kostolom, akoby ste sa skĺzli v čase do stredoveku, až mi naskočila husia koža. To treba skrátka počuť, bolo to husté.

Za dedinou stúpame ďalej a cesta nemá konca kraja. Zarážajú nás mreže na ceste z pásoviny s medzerami okolo desať centimetrov a široké aj pol druha metra.

Niečo také chytiť v zátačke po daždi, padnúť na tom, by bolo ako padnúť na hoblík a keď si uvedomíte, že noha tam vbehne aj vyše kolena, hmm - blbá predstava.

S cyklistami tu asi nepočítali, ale vďakabohu, inde na ostrove som sa s niečim takým už nestretol. Zase sa ochladilo a klesla aj viditeľnosť.

Hustý opar prerástol do hmly. Vyzeralo to ako jazdiť v búrkovom mraku, vlhkosťsa na nás kondenzovala až nás celkom premočila. Vytiahli sme aj svetla a blikače.

Na ďaľšiej križovatke sa odrážame dolu k moru. Cesta je podstastne širšia, ale na asfalte je dosť piesku a jemného štrku. Zlá správa pre moje hladké slyky.

Zjazd nema konca kraja, bol dlhý asi dvanásť kilometrov a na hlavnú sa dostavame asi desať km. od kempu. Tu je zase teplo a sucho, tak sa odplaštenkujeme.

Výražame friško a úspešne míňame odbočku ku kempu, prešvihli sme to len o nejakých šesť kilometrov. Alenka bola taká nasr-hnevaná, až sa zajakávala, ale vďaka bohu bola na druhej strane cesty.

Neviem prečo sa obracala na mňa, však ja som nebol vzadu, ja som bol predsa na čele. Vraciame sa a odbočku nachádzame síce s veľkými problemali, ale predsa.

Večeru stíhame z rezervou, nie ako boss s partiou, ktorí dorazili v polke večere priamo do jedalne na bikoch. Spravili stotridsať kilákov a nejakých tisícpäťsto prevýšenia, však niektorí boli z toho až prenížení.

My sme mali nejakých sedemdesiat päť a aj to len vďaka tomu, že som zabudol odbočiť. Nasledovalo kúpanie a plážovanie, neskôr gitara s bongom, až do jedenástej, keď nás rezolútne zrušila šéfka kepu osobne.

Posielala nás do nejakého baru na pláži, že tam nebudeme nikoho rušiť, mi ju  zase do kelu ( po slovensky ), tam nebude rušiť nás. Ale aj tak sme sa rozliezli na kute po náročnom dni.

 

24.-korzika-2012-olmo-a-monte.jpg