Až na tú prvú časť sa nám to asi aj podarilo. Dátum sa rýchlo priblížil až nás skoro zaskočil. Skôr kvôli pracovnej zaneprázdnenosti sme zhruba pri našom stretnutí navrhli plán s tým, že uvidíme podľa počasia.
Ľubo navrhol nemecký Watzmann (2713 m) a keďže ja som tam pred jedenástimi rokmi bol tak som súhlasil. Potom tam bola Medvedia roklina a Hohe Wand.
Odchod vo štvrtok 15. septembra roku 2011 o 4,30 hod.
A tak sme vyrazili. Cesta veselo ubiehala. Už sme sa videli ako nám núkajú na Watzmannhause zimer a nie matrazláger, lebo je stred týždňa po sezóne atď....... .
Krátko popoludní sme dorazili do Berchtesgadenu. Po malej okružnej vyhliadkovej jazde sme našli informácie. Tam sme zistili, že Ľubove okuliare aj s automapou zostali na predajni v Prievidzi, ešte že navigácia to istila.
Tam sme sa zorientovali v teréne, presunuli sa do Wimbachbrucku odkiaľ sme mali vyraziť na Watzmannhaus. Po malom, ale výdatnom občerstvení Ľubo zavolal na chatu a úsmev nás prešiel.
Kainen plaz - znela odpoveď. A čo teraz, znela otázka. Bez mapy, nocľahu vo výške 1900m sme tuho premýšľali čo ďalej.
Pomohla nám pani zo stánku zo suvenírmi,je aj na na fotke. Poradila nám, že tri hodiny odtiaľto a o 300 m nižšie je ešte jedna chata s ubytovaním.
Po telefonáte sa nálada zlepšila a tak sme vyšlapli. Za necelé 3 hodiny sme už boli na síce inej chate o niečo nižšie, ale hlavne - boli.
Pivo dobré, gulášovka tiež, aj na 23 eurový nocľah namiesto 14 eurového na Alpenverain sme onedlho zabudli.
Ráno budíček o piatej a už o trištvrte na šesť sme so sliepňajúcimi čelovkami stúpali ku Watzmannhausu.
Onedlo svitlo a úžasný východ slnka nám dal zabudnúť na všetky problémy. Okolo ôsmej hodiny sme vystúpali na chatu, kde sme práve stretali posledných ubytovaných.
Jedna pani bola zvedavá,či sme prišli až zdola. Keď sme prikývli, tak len preguľovala očami. Nebolo to celkom od spodu, ale nechali sme ju v tom.
Podľa plánu sme boli na začiatku piatkovej túry a to sme mali dve hodiny a 500 výškových metrov za sebou .
Po vyfúknutí sme sa pobrali na prvý vrchol Watzmannu. Trochu sa tváril ako Slavkovský štít, ideš ideš a stále nevidíš vrchol.
Krátko pred dvanástou sme stáli na prvom vrchole, ktorý má meno Hochek s výškou 2651mnm.
No a tam sa mi začalo rozvidnievať, ako to vlastne bolo pred jedenástimi rokmi. Hmla ako v anglických bažinách, sem tam som videl Machatovú červenú prilbu, ale tie rokliny, výšvihy a šikmé platne, to už ani moc nie.
A tak po krátkej porade sa Milka s Majkou otočili a po káve na Watzmanhause zostúpili až ku autu. Pozreli si aj peknú roklinu s vodopádmi.
My traja, teda Vlado, ja a Ľubo sme sa vydali hrebeňom cez zaistené aj nezaistené úseky Watzmanov. Už po prvých úsekoch sme konštatovali, že rozhodnutie vrátenia sa našej ženskej osádky bolo srávne.
Strmé úseky sa striedali s hlbokými klesaniami. Miestami šetrili s lanom čo zaisťovali exponované miesta a práve vtedy ako naschvál aj pofúklo.
Dobiehali sme posledných. Niektorých sme predbiehali, niektorí nás púšťali a tak sme čas, ktorý bol písaný na smerovníkoch podstatne skrátili.
Vrchol hlavného Watzmannu bol dosť malý, ale vmestili sme sa a najaký dobrák nás tam cvakol. Jeho výška 2713 m., sa vyznačovala krásnymi výhľadmi na rakúske Alpy, ale i na Jazero Kenigsee.
Za ďalšie dve hodiny sme boli na Južnom vrchole. Mal len o 1 meter menej.
A mali sme skoro vyhraté. Po fotení a posilnení sme sa pustili do zostupu. Každý zostup je nepríjemný, ale tento bol o dosť viac.
Drobná suť bola všade a najviac bola nepríjemná hlavne pod nohami. Ešteže vymysleli tie palice. Dlho a hlavne pomaly sme zostúpali1300 vm na dvoch kilometroch.
Nasledoval dlhý zostup po peknom chodníku ale aj po štrkovisku naneseného vodou po búrkach. Jedno pivko na chate Wimbachgriehutte a ďalšie dve hodiny do Wimbachbruke.
Tam nás už čakali naše ženy, ktoré už isto prebrali všetko dôležité i nepodstatné.
Trochu tekutín a presunuli sme sa do campu pri jazere.
Jozef P
