Via la bumburičák II.
23.7.2010
Tak sme to nakoniec dobojovali, nebolo to ľahké, ale ľahké veci ani za moc nestoja.
Vyrazili sme v piatok ráno v zložení Jaro, Ľubo, Ja a Ľubica. Peťo vyrážal na obed zo Žiliny a Maja, Janka a Gabika sa vyvážali autíčkom, poľahčujúca okolnosť je, že sa našlo miesto aj pre naše batohy.
Bol som unavený už na štarte, deň predtým som dorazil z Horduše a mal som za dva dni v nohách 160 km. Jarko vyrazil ako o preteky a po Topoľčany som ho tri razy haltoval, šak valil 35 km v hod, tak sa na dlhé trate nejazdí, šak to aj pred koncom etapy asi zistil.
Bolo kuva teplo a pred Havranom som zabrzdil na kofolu a mokré tričko, ostatný valili ďalej, dobehol som ich až v krčme na Havranovi. Capli sme si po pive, šak žandári už pred chvíľou šli ďalej, ešte nejaké kafé a chvíľu sme vegetili.
Za Piešťanmi bolo pekne horúco, Ľubo nameral 40 °C v zákrute.
Záver po hupákoch bol tradične náročný, cez Vrbové, Dechtice, krčmu v Trstíne, Smolenice až do cieľa etapy - bazénu v Lošonci u Mira, Ľubovho brata.
Keď ho Jarko uvidel, v prvom momente som myslel, že ani nebude brzdiť a vletí tam aj s bicyklom, ale tie betónové steny ho včas presvedčili. Ľubica zoskočila z bicykla a ako bola, tak už aj bola vo vode. My sme vyhrabali plavky a ponáhľali sa za nimi.
Miro otvoril pivo a taký záver etapy som veru ešte nezažil. Po pol hodine dorazili baby a Janka tam tiež skončila oblečená vo vode. Na elektrickom ražni trénovali solárko tri kurence, veru boli výborné a podávala sa aj perfektná kapusta s chrenom /Ľubica má recept/. Chrčo doniesol bumburičák, zastavil sa aj Dušan a veselica sa pretiahla, len jazdci postupne odpadávali. Ja som si roztiahol karimatku okolo polnoci pod striešku, lebo už chvíľku dobre pršalo, ešte že má Miro zastrešený piknik pľac.
V sobotu bolo škaredo, sem tam spŕchlo, plány na výlet do jaskyne padli, tak sme boli aspoň pozrieť v miestnej krčme na pivečko rezané. Okolo obeda dorazil aj Vilko s Alenkou.
K večeru sa varil guláš, Dušan bol šefkuchár a nuž, podaril sa. Peťo vytiahol gitaru, Vilko bubon, aj hrkálky sa rozhrkali. Niečo sa pošpivalo, niečo iniciovalo kolektív sa rozrástol, prišiel aj Ľubov druhý brat Ivo so ženou a deťmi a aj iní naši známi Lošončania.
V noci sa ochladilo a tak som si karimatku radšej hodil do práčovne, mal som len tenký cyklo spacák, ktorý vyzerá jak hrubší návlek a nechcel som nachladnúť.
Ráno sme vstali okolo pol ôsmej, niečo sme zajedli, rozlúčili sme sa a vyrazili sme domov, tentoraz smerom na Trnavu. Do čela sa dostal Peťo, začal vyšívať a ja nadávať. Po Trnavu to šlo, vietor do chrbta, ale potom bočák a chvíľami aj trochu proti, to ako keby ma niekto chytil za zadné koleso.
Za Hlohovcom nás chytil dážď a ten nám vydržal až domov. Nebol silný ale kuva vytrvalý, ešte že vietor utíchol. Etapa sa lámala v Topoľčanoch, najprv Ľubo dostal defekt, aj plášť rozsekol, potom to Gabika vzdala a šla na vlak a ešte aj Ľubica tam capla, keď jej predné koleso zvrtlo na mokrých koľajniciach, ešte že sa jej nič nestalo, aj keď hneď za ňou išlo auto.
Ešte aj Ľubo sa nám niekde stratil, fuk a nebolo ho, dobehli sme ho až pred Žabokrekmi. Ku koncu som už toho mal fakt plný chrup. V Bystričanoch sa oddelila Ľuba s Peťom, v Novákoch ja a Ľubo s Jarkom bojovali do Prievidze. Bolo im málo a tak si dali terénnu blatovú vložku - po starej ceste z Koša do Prievidze, kto to pozná, vie že po daždi je to zážitok.
No čo už, záver dobrý - všetko dobré, sme doma, všetci zdravý a bohatší o nejakú tú skúsenosť.
Na záver by som chcel ešte poďakovať Mirovi za pohostinnosť, strechu nad hlavou, i vodu v bazéne. Osobne mám radšej tú vodu v bazéne, než na asfalte. Možno si to zase niekedy zopakujeme, len dúfam, že bez toho dažďa.
Ďuro
Náhľad fotografií zo zložky Via la bumbur. II.
