Skalka piateho decembra roku
desať po druhom miléniu.
5. 12. 2010
Tak ako v sobotu tak aj v nedeľu vyrážame na Skalku, ale v inej zostave. Na ráno hlásili mínus dvadsať.
Tentoraz som mal ísť v aute s Ľubom, ale ráno nenaštartoval a museli sme improvizovať. Lyže zobral Jožko, v aute mal Milku, Vlada a Gabiku. Ja som mal v aute Ľuba, Magdu a Maju.
Jazdím od leta, po dvadsiatich rokoch a s takýmito snehovými, neupravenými cestami ako na Skalku veru moc skúseností nemám. Došli sme ale v poriadku, len s kúrením bola trochu oštara, buď bola vzadu zima, alebo sa okno rosilo.
Vybrali sme zase južný okruh, len Gabika šla juh vrchom. Bola to paráda. Na hostinci sme pojedli a dali nejaký horec, dva, aj nejakú kapustnicu. Gabika vyrážala skôr, lebo aj prišla skôr.
Padnutý strom už bol rozseknutý a tak sa to dalo prejsť. Trate boli upravené a v pohode.
K autám sme dorazili okolo druhej, prezliekli sa, počkali na Gabiku, kým potrafíla z Limby.
Jožko vyrazil skôr, lebo nám sa stratili klúče od auta. Všetko sme prehádzali dvakrát, kým ich Ľubo objavil v mojej topánke, museli do nej spadnúť keď sa pridvihol kryt v kufre.
Istým spôsobom sme mali šťastie, lebo Jožka skasírovali dole policajti pre vysokú rýchlosť v dedine. Keď sme tade šli my, už tam neboli.
Viac sa už nepritrafilo a keď sme sa rozišli v Prievidzi, zamieril som smer sauna na Púšti. Kto nebol, nevie o čom hovorím - la bomba, vyhriať sa po takejto zimnej zaberačke.
Ľudí moc nebolo a veru to dobre padlo. Domov som sa dostal o pol ôsmej, najedol sa a zaľahol.
Ďuro