Malatiná 2010
Malatiná – trochu inak, bežky na tráve a blato aj niekde inde.
V sobotu 20.2.2010 sme sa trochu tradične, čiže druhý krát zúčastnili akcie IX. ročník zimného lyžiarskeho a pešieho prechodu Malatinskou Magistrálou.
Táto akcia sa nám minulý rok veľmi páčila a tak nie div, že keď sme sa dozvedeli termín, posunuli sme kôli nej o týždeň aj náš tohtoročný zimný bivak na Temešskej Skale.
Keďže deň predtým hojne pršalo a sneh u nás zmizol ako po daždi, overoval som si, či vlastne pôjdeme. Ľubo všetkých presvedčil, že hlásia sneženie a tak sme pred šiestou vyrazili v zložení troch aut, t.j. tucet potencionálnych lyžiarov. Už pred dedinou sme ale konštatovali, že so snehom je to tu ako aj u nás, čiže žiadna sláva.
Pred kulturákom neboli žiadne autá ani autobusy, ani ľudí sme moc nevideli. Bežky sme nechali v aute, nech nevizeráme priblblo a šli pozrieť situáciu dnu. Tam už to vyzeralo sľubne, pult s iniciátormi, dve kopy šišiek, varnica s čajom aj registračný aparát. Bol prítomný aj maskot akcie, prepáčte za výraz, ale nič presnejšie ma nenapadá, v modrom ponče, s príručnou prenosnou sirénou, dvojmetrovým rapkáčom a sadou masiek.
Ešte sme rozmýšľali či sa zaregistrujeme keď sa situácia začala meniť, ľudí pribúdalo a dorazil aj bus s Harcegovcami. Potom ešte jeden bus, ale furt to nebola účasť ako minulý rok, asi hodne ľudí cuklo, keď videli tie nesnehové podmienky. Aj my sme sa zaregistrovali aj iniciovali, šák keď sme už tu.
Organizátori nás uistili, že pol trate je priechodnej na bežkách, ale aj tak som videl hodne pešiakov.
Vyrazili sme napešo, bežky v rukách, až po nejákom kilometri sme zastavili, obuli si bežky, čiže vlastne sme sa obežkovali. Cesta bola vyľadnená, stopa po boku, pešiaci všade. Asi po kilometri sme sa odrazili na malé stúpanie, potom do lesa bez snehu, keď už nebol les, tak bol zase sneh. Okrajom lúky, potom krížom cez lúku stúpanim k ceste, miestami po tráve, miestami cez kaluže snehovej brečky.
Moje nadšenie postupne opadávalo a nepomáhalo ani lokálne iniciovanie. Počkal som na Viliho a spolu sme bojovali po ľadovej ceste. Pri odbočke na kolečko okolo Huli sme chvíľu meditovali " ísť či neísť ", ale hrdinsky sme to vzdali a pokračovali smerom ku kolibe, asi aj preto, že cesta hore bola rozjazdená od aut a stopa nevizerala nič moc.
V kolibe horel oheň, bodla varnica s horúcim čajom i iniciátor sa predával. Vonku horel tiež oheň, ale nebolo nás toľko aby sme sa dnu všetci nepomestili. Niečo sa zajedlo niečo popilo, niečo pofotilo, zase popilo a keď dorazil zvyšok našich, čo si obehli Hulu, tak sa zase fotilo, jedlo aj vypilo.
Keď začalo byť chladno, vyrazili sme na necestu naspäť do Malatinnej. S hrôzou som zistil, že sa mi bežky osamostatnili a každá ide svojou stranou. Musel som sa čertovsky sústrediť, aby som nestratil smer a udržal sa nad snehom, čo sa evidentne nedarilo Villimu, sneh už viedol 5:0, šak pil so mnou a na bežkách toho ešte moc nenabehal, čiže tu dostal krst ohňom.
Sneh bol ťažký, hlboký, bežky sa moc ovládať nedali, krížom dolu po lúke prerastenej stromami, cez hupaky aj kanále. Keď som sledoval ostatných tak s mojim jednym pádom som ešte dopadol celkom dobre.
Úsek dolu cez veľkú lúku pripomínal miestami umelý povrch, miestami tankodrom. Dolu nás čakal prechod potokom a lúčny výšvih. Viem o tom, že sa lezú mixi a trávy, ale že sa to aj bežkuje som zistil až tu.
Končili sme pri cintoríne, kto chcel mohol zostať, ale my sme sa už tešili na tú sľúbenú kapustnicu.
Posledný dorazil Villi a keď sme počuli ako sa mu darilo, nevedeli sme, či sa máme smiať, či plakať. V nejakom hupaku sa mu podarilo sadnúť si na svoje nové, ultraľahké kevlarové palice čím z nich urobil štyri kusy. Následné zjazdy po lúke s umelým povrchom si vychutnal úplne hore bez a ku koncu už prehrával aj o celý volejbalový set. Myslím, že z nás bol asi najradšej, že je už tu.
Kapustnica bola geniálna, v tom tanieri som mal asi pokrájanú celú klobásu a isto to nebola kupovaná čabajka. Dobre padol aj pohár horúceho čaju a po ňom aj kafeplus. Nálada bola výborná a bolo aj kde sadnúť, keďže nebolo toľko ľudí ako minule.
Po organizačnej stránke všetko hladko klapalo a osobne si cením, že tam nebol žiaden zapálený funkcionár s kravatou, ktorý by sa na pódiu búchal do pŕs, ako som to dobre zorganizoval. Veru nemá každý také šťastie. Nepotrebovali ani úvodný prejav, ani záverečnú reč a predsa svojou prácou povedali veľa o sebe, aj o svojom prístupe k turistike.
Skrátka, stará dobrá klasická dedinská akcia, čo sa v dnešnej upotenej biznis dobe tak často nevidí.
Myslím, že ten sneh až tak dôležitý ani nebol a o rok sa tu zase stretneme.
PS: Na akcie kde boli ideálne snehové podmienky, všetko hladko bežalo, nič zvláštne sa neudialo si za pár rokov ani nespomenieme, ale na takéto netradičné, ako napríklad táto, si veru ešte aj po veľa rokoch s úsmevom spomenieme.
Ďuro