Deň piaty - Doom
10. 8. 2010
Vstávame o tretej, narýchlo sa obliekame pri čelovkách, berieme batohy a vonku obliekame sedáky a vyrážame. Alenka niesla lano sem a tak ho beriem ďalej ja.
Pri čelovkách stúpame nestabilným skalnatým terénom vo svižnom tempe. Po dvadsiatich minútach míňame bivakplatze s pár stanmi a po pol hodinke prichádzame k ľadovcu, kde obúvame mačky a naväzujeme sa.
Keďže Peťa s Dominikou sa rozhodli už predchádzajúci deň, že sa na to necítia tak vytvárame dve družstvá. Ľubo s Vladom a Jožkom a Vilko s Alenkou plus ja.
Ten ľadovec bol fakt adrenalínový, ešte sme aj zakufrovali, ešte že sme sa chytili nejakého vodcu s klientom a tak sme to nejako zvládli.
Potom nasledovalo ľadovcové plató s miernym stúpaním až pod štyridsať metrový skalný výšvih doľava. Nástup bol dosť zlý, ale vyššie už boli fixné laná. Za ním nasledoval šesťdesiat metrový zostup na ľadovec a dlhé stúpanie okolo celého kopca vľavo.
Návod trasy by bol úplne jasný pôjdete stále ďalej okolo kopca vľavo a za poslednou trhlinou prudko doprava, hore svahom až na vrchol. Povie sa to ľahko, ale keď som spoza tej trhliny zbadal tých mravčekov hore, ani som moc neveril, že sa tam vytrepem.
Alenke sa išlo zle celý čas, ale za tou trhlinou som vykapal aj ja, až som sa naštval a zavesil som lano na Vilka. Hneď sa mi išlo ľahšie a ani on už tak neutekal.
V polke svahu sme nasadili novú zbraň, do ruky od svahu cepín, do druhej paličku a hneď sme evidentne začali dobiehať A team. Šak nám za to Ľubo vynadal do samovrahov, ale keď tak môžu chodiť horský vodcovia a čo sme mi horší? Vrchol sme dobili pár minút po nich.
Alenka tam mala výškový rekord - 4545 m. Pofotili sme sa, zvečnili aj hory okolo a pobrali sa zas dole. Slniečko pálilo, ale moja päťdesiatka faktor fungoval spoľahlivo.
Zostup bol nekonečný, na skalnom výšvihu sme vyzuli mačky a použili sme aj svoje lano. Dole mačky zase obuli a zostúpili k rozoklanému čelu ľadovca kde už stepoval Ľubo s partiou a mudrovali ako ďalej.
Ja hovorím len dole, čo tu našpekuluješ a aj sme hneď začali zostupovať členitým ľadovcom. Držali sme sa v pravo a tak sa to aj dalo zísť. Keď sme za svetla videli, kade sme sa po tme pri čelovkách ondiali, tak nám veru do smiechu nebolo. Ani len ten sutinový chodník sme nespoznávali, šák aj za dňa by si tam človek mohol nohu zlomiť.
Na chate sme niečo pojedli a padlo nejaké pivko. Ľubo s partiou ťahali ďalej, ale ja s Villim a Alenkou sme ostali na chate. Pri mojej váhe sa mi to nezdal dobrý nápad zostupovať v kuse 3000 metrov, ja si už svoje kolienka šanujem.
Len to teplo v noci ma odrádzalo a veru bolo ešte horšie ako prvú noc. Ľubo s Vladkom a Jožkom zostúpili až do campu a to je pekný výkon 1700 m hore a 3000 m dole za jeden deň.
Tento kopec mal všetko výšku, ľadovcové čelo, ľadové platá, skalný výšvih, trhliny, strmé svahy, dlhý nástup.
Mňa osobne odpísali čierne hrubé softvelové gate, na tom slnečnom ľadovci mi to pripadalo ako v mikrovlnke.
Zhodnotil som, že radšej pôjdem dvakrát na Mont Blanc ako ešte raz sem.
