Manín –Súľov 22. – 24. 5. 2009
Po zrušení akcie Via la Bumburičák II., som sa rozhodol niekam vyraziť. Ohlásil som Peťu a Dominiku a po spoločnej dohode vyhrala lokalita Súlova a Manína.
Vyrazili sme v piatok poobede, auto sme nechali u známych v Rajci a chytili sme hneď spoj do Pov. Bystrice. Tam sme dali pivo na stanici a pizzu v Maníne, počas ktorej sa strhla vonku riadna búrka, tak sme dali ešte jedno a pomaly vyrazili na trasu.
Žltú sme minuli a tak sme vyrážali až z Oázy, po ďalšom pive, o desiatej a potme. Žltú sme našli rýchlo, za poslednými domami začal hlinitý chodník, po búrke podmáčaný, stále hore, sem tam aj dole na štyri, svetlo som vytiahol iba ja a tak nebola núdza o šmykové tanečné kreácie podporené jasnými a presnými komentármi.
Fleka na noc sme našli hore pod Veľkým Manínom na lúke. Drevo sme našli len smrekové, mokré, horieť nechcelo a Dominika minula pol bomby kým ho presvedčila, aby horelo.
Zaľahli sme okolo jednej, v noci bolo chladno, ráno hmla, cez ktorú sa slniečko predieralo len veľmi ťažko, ale keď prerazilo, tak nádherne hrialo do chrbta.
Dali sme raňajky a po presušení vecí sme vyrazili do kopca. Najprv sme skúsili modrú značku, ale tá schádzala dole do dediny a tak sme sa vrátili na chodník čo stúpal mierne doprava od kolmej línie. Vyšli sme na pekný malý kopček s výhľadom na Podmanín, zistili že žltá ide popod nás, obchádza Manín a na druhej strane schádza dole do tiesňavy.
My sme ale vyrazili kolmo hore na Manín, 350 výškových metrov dalo zabrať, vrchol má 891 m.n.m. a hore nás prekvapil počet vysokohorských slimákov, jeden akurát zdolával vrcholovú pyramídu – robil práve prekrok.
Zostúpili sme dolu na druhú stranu na značku, kde sme našli pekný flek s ohniskom. Drevo bolo už suché a raz dva aj horelo. Opiekli sme po špekáčke, vypili jedného Kelta, chvíľu posedeli na slniečku a vyrazili ďalej. Tento úsek strmo klesal cez polom, chodník sa krútil, obchádzal vývraty, miestami kolmo padal dole, bol problém udržať sa na nohách, no otras. Nižšie sa sklon zmiernil a chodník klesal zvážnicou, kde nám Dominika ukázala ako štartuje z pokľaku.
Hneď na začiatku tiesňavy nás privítal bufet, tak sme dali pivko, kafé, ba aj nanuka. Pozreli sme si tiesňavy Manínsku aj Kosteleckú, je tam moc pekne, vápencové bralá sa týčia po oboch stranách, len ten asfalt sa nám prejedol, hlavne cestou do Vrchteplej, ktorá otriasla našim záväzkom, že neobídeme žiadnu krčmu, lebo tu mali dve a to hneď vedľa seba.
Niečo sme zajedli a v tej druhej sme si dali len symbolické malé. Do Súľova idú súbežne dve značky, zelená a červená po ktorej sme šli aj my. Bol to moc pekný úsek po lesnej ceste, bez veľkých stúpaní. Za dedinou sme sa zasmiali na betónovej studničke s točkou.
Súľov nás privítal pieskovcovými vežami, krásne nasvietenými podvečerným slnkom. Chata Súľov bola zatvorená a tak sme len nabrali trochu vody a začali stúpať na Súľovský Hrad po zelenej značke.
Gotickú bránu sme kdesi minuli a ku koncu sme toho už všetci mali plný chrup. Pokochali sme sa trochu výhľadmi, pozreli trochu hrad a po nepríjemných rebríkoch zostúpili za desať minút na lúku pod hradom, kde sme plánovali spať.
Neboli sme tam sami, kúsok pod nami bola ešte jedna dosť hlučná partia. Založili sme oheň, uvarili polievku a čaj z bazového kvetu, boli sme ukonaný, moc nám do reči nebolo a ani jesť nám moc nechutilo.
Baby si postavili stan a ja som si hodil nafukovačku k ohňu. Dlho to netrvalo a pobrali sme sa spať.
Ráno som vstal prvý, hodil som pár drievok do horúceho popola a za chvíľu to už veselo horelo. Za chvíľu vstali aj Peťa s Dominikou, umyli sme si zuby ?, prehrabali zásoby, niečo z nich minuli, ja som skočil k prameňu po vodu, ktorý je hneď pod táboriskom.
Po raňajkách sme zvážili dennú trasu a jednohlasne sme rozhodli, že 8 hod. do Rajca je moc, keď chceme prísť domov ešte za svetla. Rozhodli sme, že zdrhneme zo sedla Patúch /Pastúch/ do dediny Zbyňov a odtiaľ do Rajca busom.
Trasa išla po hrebeňoch okolo údolia so Súľovom, každú chvíľu sa otvárali krásne výhľady, skalné monumenty sa striedali s menhirmi a strmými roklinami. Po červenej po Roháč a potom po zelenej cez Roháčske sedlo, Kečku /Piskatá Kačka/, do sedla Patúch.
Po Kečke to bolo furt desať metrov hore, desať metrov dole. Keď sme zostúpili do sedla bolo tam písané do Zbyňova 1 hod. po žltej a my sme mali bus akurát za necelú hodinu, tak sme sa vyrazili jak o život.
Samozrejme žltú nikto nesledoval a ani sme si nevšimli, že sa kamsi zapatrošila. Zbyňov bol akosi ďalej a keď som fotil poslednú fotku so vstupom do dediny, zistil som, že je tam napísané Lietavská Svinná.
Prúšvih, bus v perdeli, krčma zatvorená, miestny nám prezradili že tu chodí bus v nedeľu iba raz, z Bobkova o 18°° hod. Ale v tej smole sa na nás usmialo šťastie, chytli sme rýchlo stopa a ten nás hodil až do Rajeckých Teplíc.
Keby sme nezakufrovali tak by sme nevideli krásne skaly nad Babkovskou tiesňavou, tak to treba vidieť a hotovo. Po tom šprinte zo sedla som chodil ako by mi pribral kôň a baby na tom tiež neboli o moc lepšie.
Cestou domov sme ešte raz mali šťastíčko, vodič oproti dupol na brzdu, ten za ním stíhal, ale ten posledný už nie, šmykom zachytil auto za nami a vylepšil mu trocha profil. Nič sa im nestalo, ale asi tam skysli nadlho.
Bol to moc pekný, ale celkom náročný víkend, vzhľadom k tomu, že t.r. ešte nič moc nachodené nemáme, ale to sa hádam zlepší.
