deň trinásty 29.7.2009 streda - Breidhorn
Ráno sme stávali okolo ôsmej, ranný rituál prebiehal štandardne, umyvárka, kafe, raňajky, porada. Ja som navrhol ísť predsa na ten Breidhorn a argument, že neskôr by som asi banoval, že som tu bol a nešiel som, sa nedal vyvrátiť.
Pobalili sme sa a o pol jedenástej sme s Fredym vyrazili na Zermatt. Lístky sme si kúpili v campe, lebo boli o desať frankov lacnejšie ako v Zermate, teda 70 fr. t.j. 46 Eur. Nastúpili sme na tú istú lanovku ako Ľubo a Janka deň predtým.
Povyše sme presadli na druhú, čo sa tiahla doľava. O to, aby sa každý dostal tam, kde má zakúpený lístok sa starala sústava turniketov. Ďalšia stanica pripomínala vysokohorské stavenisko.
Žeriavy, zásobníky, bolo počuť zbíjačky. Prestúpili sme do poslednej lanovky, smer Klein Matterhorn, kóta 3900 m.n.m.
Pri vystúpení sme zistili, že posledná lanovka ide dole o 16.30 hod a to bol problém. Bolo 12. 55 hod, na výstup a zostup sme podľa Ľuba potrebovali 4 hodiny.
My sme si mysleli, že posledná pôjde dole okolo šiestej, ako na Midi a to bola chyba. Rýchlo sme sa zoskupili a vyrazili cez ľadovec, bez mačiek a na paličkách.
Ani ostatní, ktorí sa už vracali nemali mačky. Ľadové plató sme prefrčali za desať minút, tempo udával Maro a išiel jak lokomotíva.
Pod nástupom do stúpania som zavelil obliecť sedáky a obuť mačky. Peťa a Dominika vyhlásili, že toho majú dosť už tu, že hore nejdú, necítili sa v pohode a radšej si pôjdu pozrieť ľadovú galériu.
Vlado sa vyjadril, že to asi nestihneme, Maro že áno, ja som tvrdil že to zvládneme a Villi sa nevyjadril. Zavelil som zobrať len dva batohy, len to nevyhnutné, vodu, foťáky, kalórie, ostatné nechať tu a s batohmi sa striedať.
Do môjho som pribalil lano a navrch cepín, do rúk paličky. Terén bol prehľadný, obtiažnosť a rizikový faktor minimálny.
Vyrazili sme hore jak o preteky a o 13. 45 sme stáli na vršku vo výške 4100 m.n.m. Boli sme excelentne aklimatizovaní, žiadne bolenie hlavy ani žiadne iné príznaky. Pofotili sme sa s Matterhornom aj s Monte Rossou a mazali zas dole.
Zbehli sme k batohom za dvanásť minút. Pobrali si veci a cez plató sa vracali na stanicu lanovky, kam sme dorazili pred treťou. Ešte sme boli na vyhliadkovej terase niečo nafotiť i rozhliadnuť sa.
Potom sme nastúpili do lanovky a po dvoch prestupoch skončili v Zermatte. Kúpili sme nejaké potraviny a s Fredym sme dobojovali spokojní do campu.
Kartón pív / 6 ks /, sme kúpily v markete na recepcii, ešte raz sa tam išlo a potom ešte raz, skrátka bolo dobré a chutilo nám.
Materhornský stan stál už v campe, ale lidi nikde. Boli dohady, ale nikto nič nevedel až kým sa neobjavila Janka.
Vysvetlila nám, že jej v noci odišli baterky v čelovke, ráno nemohli ďalej pokračovať a museli zostúpiť. Veru do reči jej nebolo. Všetkým nám ich bolo ľúto, lebo podmienky boli moc dobré a také už tak skoro nebudú, pripravení boli dobre a dalo sa to zdolať.
Zvlášť nám bolo ľúto Janky, lebo tá sa bála i pozrieť Ľubovi do očí, ale ako som povedal i on mal mať rezervné baterky, aj jemu sa to mohlo stať.
Ále, hlavne že sú celí a zdraví, to je podstatné, hora tu bude i o rok i o desať a kým sme celí, môžeme sa vrátiť.
Dorazil Janko a Peťo, uťahaní, ale usmiaty a spokojný. Za Doom, so svojimi 4600m už majú čerstvý zárez na pažbe.
Dojmov bolo hodne, vytiahli sa aj utajené zásoby antidepresív, jedni zapíjali úspech, druhí žiaľ, ale tak to už býva.
Ľubo s Jankou začali uvažovať, že by zostali + niekto, kto môže ostať s nimi a skúsia druhý pokus. Ostatní sa vrátia domov podľa pôvodného plánu. S tým sa zaľahlo.
