deň desiaty –– 26.7.2009 - nedeľa
výstup na Mont Blanc
Okolo jednej som musel isť na toaletu s čelovkou a keď som sa vracal tak zablikala a zhasla. Viac sa mi ju nepodarilo rozsvietiť, aj cez všetku snahu.
O druhej rozsvietili svetlo v jedálni svetlo a všetci ju museli opustiť, lebo sa podávali raňajky. Vyháňala nás nejaká chatárka s takým mečivým hlasom, že jej Ľubo vtipne hneď zaspieval pasáž z kozliatok " my ti neotvorímééé" a hneď sa rehlila celá jedáleň.
Peťa zistila, že jej niekto stúpil na čelovku v batohu a tá je na padrť. Zbalili sme spacáky a karimatky, Petin batoh tam ostával, tak sa niečo odložilo do neho, ja som si veci nechal v chodbe v priečinkoch.
Zobral som nejakú vodu od Petra. Družstvá boli zostavené ako na Tacul. Ľuba som počul, že sa stretnú za bivakom a tam sa naviažu. Keď som už okolo seba našich nevidel, zavesil som sa za jednu dobre osvetlenú grupu a vyšiel som s nimi na ľadovec a ku campu.
Tam sice bol Ľubo a ostatní, ale z mojich tam nebol nik. Tak som si sadol a po desiatich minútach dorazili aj ostatní členovia teamu.
Naviazali sme sa a poradie určilo svetlo. Vpredu Villi, potom ja, za mnou Dominika, Peťa a Peťo. Postupovali sme pomalšie, podľa hesla „Pomaly, aj na Mont Blanc dojdeš“, Dvasať krokov – pauza, dvadsaťpäť krokov, nadávame Vilkovi.
Terén za bivakom klesá a potom stúpa svahom s náznakom pár trhlín až hore na Dôm de Gutier do 4300 m., za ním to klesá nejakých 100 m, kde nás zastihlo svitanie a zase stúpanie k Valotke do 4500 m.
Bola hnusná kosa, ešte že nefúkalo, viacerí sa sťažovali, že im mrznú prsty na nohách.
Tam sme dali dlhšiu prestávku, ale hnusne sme vymrzli a radšej sme vyrazili ďalej. Nad Valotkou je strmší výšvih a za ním ešte ďalších päť trochu exponovaných, žiletkových hrebienkov .
Dýcha sa ťažšie, prestávky sú častejšie, treba piť, tak pijeme. Miestami hnusne fúka. Stretáme prvé partie ktoré sa už vracajú. Vyhýbanie sa na úzkom chodníku nie je žiadna sranda. Nestúpať po našom lane, nestúpať po ich lane.
Stále ďalej, stále vyššie. Stretáme našich na zostupe. Hovoria, že je to hore nejaká polhodina, ale že sa tam nedá vydržať, že tam strašne fúka. Že je riadna kosa sme už pochopili, mrznú nám prsty v topánkach a mne zamrzla voda vo fľaši.
Ešte jeden výšvih a ešte jeden a po tom už nič, len svah začína postupne klesať. Je pol deviatej, finito, dobojováno, sme tu, podanie rúk, vrcholové foto na pamiatku.
My fotíme Čechov, Češi fotia nás. Ešte sa poobzerať a padáme odtiaľ.
Viditeľnosť je veľmi dobrá, ale vietor ako sviňa. Zostup je rýchlejší, len pozor pod nohy, vyhýbame sa tým čo idú ešte hore. Na Valotke idem na toaletu.
Fámy sú pravdivé, ale keď musíš – tak musíš. Slnko už páli jak v pekle.V spodnej časti svahu Doom de Gutier je náznak trhliny, jedinej na celej trase výstupu.
Na Gutierku dorážame okolo pol dvanástej. Stretáme našich, pomaly sa chystajú dole. Treba zísť až na hornú stanicu železničky do piatej hodiny, aby sa chytila lanovka pred šiestou hodinou.
V jedálni si dávame kávu a čaj. Peťo je tiež uťahaný a drieme na stole. Dobalujeme batohy a zajedáme si niečo z vlastných zásob. O jednej vyrážame na trasu.
Zostup s veľkými batohmi spočiatku ide celkom dobre, ale spodok už naozaj bolel. Hlavne väčšie kroky z kameňa, alebo tam kde sa na šútoline šmýkalo.
Dole nám zas pózovali kozorožce, bolo tam aj hodne mladých. Na vláčik som dorazil spolu s Vilkom o trištvrte na päť. Ľubo s partiou tam bol tiež, predchádzajúci vláčik bol plný a nezobral ich.
Pre budúcnosť si treba rezervovať miesto, inak nikdy nevieš či pôjdeš, alebo budeš hodinu čakať na ďalší. Nás zvýhodnili, lebo nám išla dole posledná lanovka a tým ďalším by sme ju už nechytili, ale bez Petinho vysvetlenia by sme boli v perdeli, ako ten bača z Očovej, aj s plátenkami.
V lanovke som sa naťahoval s Ľubom o programe na ďalší deň. Začal s tým, že sa má kaziť počasie a tak sa začneme presúvať do Zermattu.
Ja som radšej navrhoval k vode, ten dnešný výstup, ale hlavne zostup nám dal poriadne do tela a malo by sa trochu oddýchnuť. K vode sa nepôjde, lebo sa bude kaziť počasie on nato. Takže keď ostane pekne ideme k vode – skonštatoval som, OK povedal na to Ľubo.
Dole som všetkých hneď informoval, že ak bude zajtra pekne ideme k vode, že Ľubo tak sľúbil. Nuž lenže k akej vode, v autoatlase je prd, babo raď. Peťa s Dominikou a Vilkom šli skoršou lanovkou a baby kúpili desať pív, kým sme tam dole aj my dorazili.
V campe sme poslali capa di gruppa za totkou aj s obrázkami autičiek, turistov a stanov. Otvorili pivo a posadali do trávy. Zrazu dohrmel plný autobus Čechov a tak sme si rýchlo natiahli na trávu stany, aby nám nevzali fleky.
Česi sa vovalili do sprchy a veru, tí čo sa sprchovali si to museli poctivo odstáť. Postavili sme stany a šlo sa spať. Tak skončil ten dlhý deň.
Spanie pod stolom, budíček o druhej, tisíc metrov hore, dvetisíc štyristo dole, stihnúť vláčik – dosť aj na vola.
