Choď na obsah Choď na menu
 



Červená Studňa - Vtáčnik - bike

 


24. - 25. 8. 2008

Akcia zbúchaná na kolene na poslednú chvíľu.
Ja som šiel ráno po nočnej zmene, bez kondičky - no jasná samovražda.
V Bystričanoch sa pripojila Ľubica a Peťo.
Trasa Viedla cez Oslany, Veľke Pole do Žarnovice, odtiaľ do Bziniec a potom do Vyhní, kde mala hrať volejbal Peťová dcéra.
Prestávky sme mali v Hornej Vsi a v Žarnovici, kde sme čosi zjedli a do Vyhní sme dorazili o pol dvanástej.
Videli sme asi dva zápasy vo volejbale, moc sa nám to ľubilo, Ľuba bola vo vytržení, hlasno povzbudzovala / ked hrali výber Slovenska s Fridkom Místkom ona kričala celý zápas " Levice do toho!"/ až na konci sme jej prezradili že levice su už hodinu tretie, kričala udri. ulej, zaval, zabal, chvíľu balila trénera a nakoniec sfungala druheho, že prečo hrajú len na jeden kolík.
Peťo sa stretol s oboma dcérami. Potom prišiel Mirino, starý kamarát turista, zbehli sme k nemu, kde nás uhostil. Zložili sme Bágle u Miloša, kde sme mali zajednaný nocľah.
Naľahko sme si vybehli na Rozgrund - jazero s pitnou vodou pre Banskú Štiavnicu, kde bola tridsať rokov najväčšia hrádza na svete a odtiaľ na Červenú Studňu, sedlo s križovatkou ciest zo Žarnovice, Vyhní a Banskej Štiavnice. Po trase boli dva výšvihy tak 17 %. Zjazd bol parádny ale strašná kosa.
Skončili sme v krčme na pive, ale potom to vyhral čaj s rumom. Spoločnosť sa rozrastala, Ľuba s Peťom tam majú hodne známych.
Spať sme šli k Milošovi s Gabikou. Spomínali sa staré časy dlho do noci, vlastne do rána, ale ja som vypadol spať už okolo jedenástej, kým som ešte mohol.
Ľuba ráno stala o siedmej, ja o pol deviatej a Peťo o desiatej. Kým sme vyrazili o jedenástej, Ľubica stihla ešte upiecť tri koláče a peťo hral fotbal s oboma dcérami hostiteľov.
Rozlúčili sme sa a vyrazili späť do Žarnovice, odtiaľ do Hamrov kde sme zabočili na Hrabičov, Ostrý Grúň a Kľak.
Z Kľaku sme sa museli vrátiť, lebo sme zistili, že asfaltka k partizánskej chate - Škumátka sa začína za Hrabičovom doprava. Je to dlhé asi dvanásť km, dobrý asfalt, krásna príroda, pár mostov zo železničky, cez Pavlovu lúku, Ivanov salaš až hore na chatu, prevýšenie asi 500m.
Krásna príroda, len ja som už nemohol, strašná drina, sadol som, dal som si obed a zajedol černicami. Vyžšie boli zase nejaké 17%tky.
Na chate ma počkali, dopili sme vodu, zjedli nejakú sladkosť a vyrazili na záverečnú etapu, 45 minút tlačenia bicykla v strmom kopci cez les až priamo na Vtáčnik.
Vyšli sme od prameňa asi 5 min od vrchola. Peťo sa hneď vrhol do čučoriedok, ja som radšej skontroloval či ešte žijem, bol som grogy. Už keď aj Ľubica nadávala, tak to asi stálo za to.
Kríž na vrchole Vtáčnika je vylomený a aj zlomený, je tam nová tabuľa a aj tabuľa chránená oblasť je vyvalená, no musel tam byť strašný čurbes.
Moc sme sa nezdržali a vyrazili dole. Bol to Ľubin prvý bike zjazd z Vtáčnika, nadávala nám do samovrahov, ale šla. Tlačili sme len ten usek kde bolo dakedy zábradlie, Ľubka aj trochu viac.
Zišli sme po náučnom chodníku na siahy a odtiaľ po asfalte povedľa bývalej elektrárenskej chate až ku chate pod Končistou, kde sme nestáli, ale mazali do krčmi v Kamenci. Tam sme stretli Edyho so Slávkou, dali zo dve pivá a rozišli sa domov.
Takto uťahaný som teda už dávno nedorazil. Svalovicu som sice nedostal ale stehná a lítka dobre cítim. Moc pekná akcia, počasie nám prialo, spoznal som nových ľudí, prešli sme novú trasu, len aby takých ešte bolo.

 

A tá drina - to už patrí k tomu.

 
                                                                  Ďuro

 

Náhľad fotografií zo zložky Vyhne bike 2008