CHorvátsko bike 2007
Biograd na Moru
21.-30.9.2007
V piatok o 16 hod. nakladáme biky do kartónových krabíc na parkovisku za depom v zložení Maroš, Miro a moja maličkosť.
Vyrážame smer Komárno, Maďarsko, Slovinsko, CHorvátsko. V Nitre priberáme Viliho, ktorého vyprevádzala Dominika s Peťou. Autobus stojí každé tri hodiny a o 7°° hod. sme v Biograde.
Vyložili sme bicykle, zbehli do mesta zameniť kuny a dať si prvé preso. O jednej sme sa ubytovali a vyrazili sa previesť smerom na Zadar. Cestou sme kúpili dva litre rakije a kilo sušených fíg. Pred Zadarom sme sa otočili a vrátili späť.
Rakija chutila zvláštne - zhodli sme sa že to bola figovica. Po večeri sa otvorili 12° antidepresíva /každý mal kartón/ , posedelo sa v kolektíve a tak sa večer pominul.
Na druhý deň sme vyrazili smerom na Mortar. Vilko s Marošom si naštudovali mapu a zakufrovali sme už na prvom kilometri.
Neodbočili sme na štrkovú cyklo cestu ale odbočili sme k moru. Peleton sme dobehli až pred Pirovacom, kde sme to sekli k Vranskému jazeru skratkou.
Chceli sme isť po jeho brehu po štrkovej cyklotrase, ale štrk bol čerstvo navezený a zabárali sa v ňom aj 2.1 plášte, tak sme sa vrátili na asfalt a valili smerom na Šibenik.
Desiatu sme zjedli na mramorovom občerstvovači dva kilometre pred odbočkou na Mortar. V Mortari sme stretli väčšiu skupinu našich, ktorí nám poradili skratku, ktorú sme aj tak nenašli a zakufrovali sme k cintorínu.
Povedla viedli chodníčky po pobreží trochu bokom kde sme sa zložili, vyzliekli a pokupali. Boli tam morský ježkovia a jedného som tak jemne nakopol, že mi venoval jeden pichliač.Cestou späť som si kúpil na trhu šlapky a v potravinách sme si dali karlovačko - lahváč.
Na penzion sme dorazili o pol siedmej a voda bola už len studená. Podávali sa antidepresíva pred večerou i po večeri, zdielal sa kolektív, debatovalo, smialo i špivalo.
V pondelok sme vyrazili na blatá v Zatone, kde bol Miro pred pár rokmi. V Zadare sme popočúvali indiánov na moste, navštívili Marcov kameň a dali si po roku sváču v parku v prístave.
V informáciách v Zatone sme sa dozvedeli, že blatá sú až v Nine. Keď sme tam dorazili, dali sme si v miestnej krčme preso a pivo, navštívili sme Ninského Grgúľa a začali hladať blatá.
Nejako sme sa roztratili a na blatá som došiel ja a Miro. Po tých dvoch nebolo ani stopy. Hľadali sme ich hodinu volali na mobil a nič. Vilkov mobil nebol pojazdný - vypol ho a potom si päť dní nevedel spomenúť na ten poondiaty kód, ale Maroš mal mobil pri sebe. Keď zavolal po hodine tak vysvitlo že sa kúpali. Vilko nás aj hľadal ale nenašiel.
Oni sa kúpali a my sme ich hľadali jak debili, Maroš na mobil zabudol a vôbec ho nenapadlo, že by mohol zavolať kde sú. Tak ma vytočil, že ma skoro porazilo. Na kúpanie už bolo neskoro tak sme vyrazili späť. Cesta späť prebehla potichu a ultrarýchlo. Na tachometri bolo skoro sto.
Povečerové aktivity prebiehali štandardne.
V utorok sme si dali pauzu, doobeda sme polihovali a po obede sme vyrazili kúpať sa do zátoky pri Drage. Bol tam píniový lesík, skalnaté pobrežie a štandardne ježovky. Vliezli sme do vody, vyvaľovali sa na slnku a plavky sme zase nenamočili.
Na ďalší deň zas popŕchalo a tak sme vegetili v meste v prístave.
Na desiatu bola zase čajna, keksíky a chlieb.
Poobede sme sa boli previezť na Červene Luky na pobreží. Maroš hodil tigra pri Pláži - ostal stáť a nevypol klipsne, ja som sa vysypal v kempe keď som chcel výsť na chodník, došľapol som naň pedálom - ani dole, ani hore a už som na ňom ležal na chrbte jak trafený chrobák. Vilko sa sekol dva rázy keď vychádzal na krajnicu a podšmyklo mu predné koleso, len Miro sa k nám nepripojil. Tak dlho nejazdil, že zabudol padať.
V štvrtok sme plný elánu vyrazili po raňajkách na trajekt na ostrov Pašman. Už na trajekte nás chytila prietrž. Schovali sme sa v kaviarni a počkali kým to prejde.
Vyrazili sme na trasu. Obdivovali sme krásne požiarnické autá, za take by sa ani múzeum nemuselo hanbiť. Prvé kilometre bol kľud, ale potom sme na asi ôsmich kilometroch zmokli štyri rázy.
Zahájili sme ústup. Nad Tkonom sme objavili funkčnú pálenicu a kúpili tri litre rakije. Nebola zlá, ale figovica to už nebola. Keď sme prišli do prístavu trajekt práve odchádzal, tak sme kúpili lístky a naskočili. Najlepšie bolo pod teplým vetrákom od motora.
Na penzióne sme potom sušili a koštovali. Po večeri sme boli v kolektíve, len Maroš ako vždy išiel na izbu kŕmiť komáre, ktoré potom s veľkým hromžením mazal po stenách. Furt bol strašne doštípaný. Mňa nepoštípal ani jeden, možno preto, že keď som prišiel na izbu už boli po večeri.
V piatok sme po raňajkách vyrazili na dlhú etapu k národnému parku Krka pri Skradine. Dohodli sme sa že obídeme Vranské jazero zľava, dáme sa doľava k Benkovacu a potom dole na Skradin.
Úvod sme išli s peletónom, pretože už poznali miestne skratky. Pri výjazde na asfalt Maroš vyrazil jak o dušu - cez 35 km/ hod. Mal som stratu asi tristo metrov a kým som ich dobehol mal som toho dosť.
Maroš potom vykapal a museli sme ho čakať. Na križovatke odbočil doprava okolo jazera a nie doľava na Benkavac. Keď sme na to prišli, tak sme ho nemohli presvedčiť, že ide zle, bol ufrflaný a zle naložený. Jediný bral mapu, ale keď sme ju chceli kuknúť, tak zistil, že ostala na posteli.
Nepresvedčili sme ho - on ide dobre a hotovo. Tak sme sa otočili bez neho. Cestou na Benkovac sme našli na ceste malú korytnačku. Cesty vo vnútrozemí boli kvalitnejšie ako u nás, premávka skoro žiadna, dedín malo.
Na dlhej rovinke asi - päť kilometrov, sme stretli šprintérov ktorí sa už vracali. Dostali sa do Rasliny a odtiaľ nenašli prepoj do Skradinu. Miestni ich poslali späť na Malú Čistú, Velkú Čistú, Krkac a potom dole na Skradin. To by už ale na nich bolo moc tak sa vracali na penzion.
Nechali nám mapu. Vrátili sme sa na Malú a Veľkú Čistú. Mapa bola staršia, dediny ktoré tam boli sme nenašli a dediny cez ktoré sme prechádzali tam neboli. Keď sme sa pýtali domáceho kde sme, tak nám povedal, že ideme dobre a keď pôjdeme tadeto nemôžeme zablúdiť. Vidieť, že nás nepoznal - hlboko nás podcenil.
Prechádzali sme oblasťami s rozbitými domami, rozstrieľanými stenami, asi piatimi mínovými polami. Do Skradinu sme dorazili pred treťou, Maroš tam bol už od jednej. V Pirovaci sa napojil na hlavný ťah a frčal cez Šibenik až do Skradinu.
V NP Krka - Skradinský Buk sme neboli, pretože okruh trvá štyri hodiny, ide sa dva krát loďou a stojí to 80 kún. Nejaký nižší poplatok nám nechceli dať - že by sme vybehli na bikoch pod prvý vodopád a späť.
Ja som tam už bol, síce ešte pred vznikom rezervácie v 82. roku minulého storočia.
Tak sme vyrazili späť na hlavný ťah Šibenik Zadar. Za zátokou k Zatonu sme posedeli v krčme na pive, v Lidli sme dokúpili minerálku a pokračovali.
Pri dojazde som zaostal, fotil som západ slnka v mori a Mira som dobehol až pri Biograde, kde sme stretli Vilka s Marošom, ktorí hľadali cestu k penziónu.
Mali sme v nohách 147 km. Po večeri sme kolektívne šli k moru, kde sme rozbalili tábor v bazéne pod tobogánom, popíjalo sa, zajedalo, debatovalo, špivalo a trocha tancovalo.
V sobotu po raňajkách sme zložili bicykle do krabíc a vyrazili na pláž k moru. Konečne sme použili aj plavky. Voda bola studená, ale po chvíľke celkom fajn. Na obed bol rezeň a po ňom sme vyrazili do mesta doraziť kuny a kúpiť niečo pod zub na cestu späť.
Vyrazili sme z Biogradu o piatej popoludní a dorazili do Prievidze o siedmej ráno.
Cestou sme vyložily Vilka v Nitre. Batohy nám prišiel zobrať Lubo a Viliho bike zobral Števo.
Rozlúčili sme sa a vyrazili domov. Na budúci rok ideme zase - snáď.
plánuje sa Italia - Rimini
napísal Ďuro
rukou boľavou